Právna regulácia a pracovnoprávne postavenie zamestnancov obecnej polície
Právna regulácia a pracovnoprávne postavenie zamestnancov obecnej polície
(krátke porovnanie minulosť – súčasnosť)
A čo prinesie budúcnosť ?
V podmienkach trhovej spoločnosti má každý občan možnosť slobodne sa rozhodnúť či bude pracovať pre seba, alebo bude vykonávať prácu pre niekoho a v závislosti na niekom, a zároveň v prospech verejnosti. Ide o to, či využije právo zamestnať sa alebo nie.
Existujú rôzne formy uplatnenia svojho práva na prácu a alternatívy, ktoré umožnia občanovi toto základné sociálne právo v samotnej praxi zrealizovať. Jedným zo základných faktorov, ktoré ovplyvňujú kvalitu jeho života je potreba získať sociálne istoty, hmotné prostriedky, ktoré mu zabezpečia jeho existenciu a záleží iba na ňom, aký spôsob si vyberie.
Uskutočňovanie práva na prácu si občan zabezpečuje prostredníctvom právnych vzťahov, ktoré sú upravované právnymi predpismi rôznych právnych odvetví, v závislosti od toho, ako subjekty vstupujú, ako sa zúčastňujú či ako sa správajú v týchto vzťahoch. Ak prihliadneme na hodnoty, ku ktorým smeruje správanie subjektov, v tom prípade môžeme konštatovať, že príslušníci obecných polícii v prevažnej miere vykonávajú závislú prácu pre zamestnávateľa, čo je charakteristické práve pre pracovnoprávne vzťahy, avšak vzhľadom na verejnoprávny charakter ich zamestnávateľa a prioritný verejný záujem pri výkone ich činností sa v týchto vzťahoch nachádzajú aj prvky charakteristické iba pre verejnoprávne vzťahy.
Pracovnoprávny vzťah
Pracovnoprávny vzťah je možné chápať v užšom a širšom slova zmysle. Chápajúc pracovnoprávny vzťah ako právny vzťah, ktorý je upravený právnymi predpismi a podľa toho, ktoré predpisy upravujú tento právny vzťah ich rôzny autori vysvetľujú rozdielne.
,, Pracovnoprávne vzťahy v užšom slova zmysle sú právnymi vzťahmi, v ktorých účastníci vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a právnych povinností všeobecne ustanovených a zabezpečených normami pracovného práva.[1]
Pôjde len o právne vzťahy, ktoré vznikajú na základe a sú garantované normami pracovného práva, zabezpečujú realizáciu ich nositeľom, ktorí do nich vstupujú.
Každý pracovnoprávny vzťah má svoju vnútornú štruktúru, subjekty[2], ktoré doňho vstupujú, svoj obsah a predmet. Podľa noriem pracovného práva v pracovnoprávnych vzťahoch pôjde len o tie subjekty, ktoré majú spôsobilosť byť nositeľmi práv a povinností, vlastnými právnymi úkonmi práva a povinnosti nadobúdať a majú spôsobilosť na protiprávne konanie a spôsobilosť byť účastníkom v konaní o pracovných sporoch.
Predmetom pracovnoprávnych vzťahov možno označiť to k čomu smeruje správanie jeho subjektov, t.j. výkon závislej práce a obsah tvoria práva a povinnosti jeho subjektov, pričom tieto práva a povinnosti sú upravené v pracovnoprávnych predpisoch kogentnej alebo dispozitívnej povahy alebo majú zmluvný charakter a sú upravené v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve.
(1. časť)
Právna regulácia
Typickým pracovnoprávnym vzťahom pre výkon verejnej služby je v súčasnosti pracovný pomer, ktorý je príznačný pre príslušníkov obecnej polície a je regulovaný v podstatnej miere Zákonníkom práce, popri zákone o výkone prác vo verejnom záujme.
Pracovné vzťahy zamestnancov samosprávy reguluje zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone prác vo verejnom záujme, ktorý nahradil už neplatný zákon č. 313/2001 Z. z . o verejnej službe. Niektoré pracovnoprávne aspekty upravuje aj zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov ustanovuje, že na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone verejnej služby sa tento zákon vzťahuje, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Aj keď z toho vyplýva, že pre zamestnancov vykonávajúcich práce vo verejnom záujme, títo zamestnanci nepodliehajú priamej regulácii Zákonníka práce, vzhľadom na skutočnosť, že verejnoprávny charakter ich činnosti sa riadi osobitnou právnou úpravou, použitie Zákonníka práce pri úprave vzťahov sa použije subsidiárne (podporne). Takáto podporná pôsobnosť bude znamenať, že Zákonník práce sa bude aplikovať vtedy, ak jeho použitie nevylučuje osobitný predpis.
Právna úprava verejnej služby zamestnancov musí vychádzať z moderného poňatia jej vykonávania, mala by zodpovedať európskym štandardom pracovných vzťahov zamestnancov vo verejnom sektore.
Verejná služba by mala byť postavená najmä na týchto princípoch
Ø profesionality (vzdelávanie),
Ø nestrannosti (zaručená objektivita v konaní, ako aj pri uplatňovaní zákona),
Ø efektivity,
Ø flexibility,
Ø stability,
Ø politickej neutrality,
Ø etiky (dodržiavanie dobrých mravov),
Ø zákonnosti,
ako aj dodržiavania medzinárodných zmlúv, najmä tých s ktorými je Slovenská republika viazaná[3] a v súlade s Ústavou SR a
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 1/1919 o pracovnom čase uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 80/1922 Zb.,
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 29/1930 o nútenej práci v znení Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 105/1957 uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 506/1990 Zb.,
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 52/1936 o platenej dovolenke uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 442/1990 Zb.,
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 87/1948 o slobode združovania a ochrane práva odborovo sa organizovať uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 489/1990 Zb.,
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 95/1949 o ochrane mzdy uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 411/1991 Zb.,
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 98/1949 o práve organizovať sa a kolektívne vyjednávať uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 470/1990 Zb., Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 100/1951 o rovnosti v odmeňovaní uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 450/1990 Zb.,
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 111/1958 o diskriminácii v zamestnaní a povolaní uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb.,
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č.140/1974 Zb. o platenom študijnom voľne uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 491/1990 Zb.,
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 132/1970 o platenej dovolenke (doposiaľ nebol ratifikovaný),
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 151/1978 o pracovných vzťahoch vo verejnej službe (doposiaľ nebol ratifikovaný),
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 154/1981 o kolektívnom vyjednávaní,
- Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 158/1982 o rozviazaní pracovného pomeru.
Pracovné vzťahy pracovníkov resp. zamestnancov obecných polícií boli regulované viacerými zákonmi.
V období platnosti zákona o verejnej službe[4] do roku 2004 boli týmto zákonom upravené pracovnoprávne vzťahy k tým zamestnancom, ktorí vo vzťahu k zamestnávateľom vykonávali verejnú službu, a to pre zamestnávateľské subjekty, medzi ktoré patrili ministerstvá, ústredné a ostatné orgány štátnej správy a úrady, ale neplnili úlohy, ktorých rozsah bol ustanovený osobitným predpisom. Ďalej to boli rozpočtové a príspevkové organizácie, vyššie územné celky ako aj obce.
Po vyčlenení právnej úpravy pracovného pomeru štátnych zamestnancov zo Zákonníka práce sa upravili aj odchýlky v právnom postavení verejných zamestnancov a to tých zamestnávateľov, ktorým sa priznával verejnoprávny charakter. Na pracovné vzťahy, ktoré neboli upravené v tomto zákone alebo v osobitnom predpise sa riešili podľa Zákonníka práce.
Pod pojmom ,,vykonávanie verejnej služby“ sa rozumelo zabezpečovanie verejného záujmu a úkonov súvisiacich s územnou samosprávou.[5]
V tomto zákone[6], ako uvádza zdroj „sa taktiež riešila problematika pracovnoprávnych vzťahov vrátane odmeňovania zamestnancov, a to najmä tých zamestnávateľov, ktorí boli finančne napojení na štátny rozpočet a ďalšie verejné rozpočty. Odlišnosti zákona od Zákonníka práce sa dotýkali najmä vyžadovania plnenia kvalifikačných predpokladov v podstate bez výnimky, zabezpečenia zvýšenej ochrany pred rozviazaním pracovného pomeru, určenia širšieho okruhu povinností, ustanovenia priaznivejších podmienok zamestnávania (vrátane vyššej miery garancií v odmeňovaní), prísnejších nárokov na náhradu škody, ale na druhej strane aj lepšieho uspokojovania práv zamestnancov zrušeného zamestnávateľa.“[7]
Tento zákon okrem iného stanovil aj okruh práv a povinností medzi ktoré patrili najmä:
Zamestnanec vo verejnej službe bol povinný:
- obhajovať verejný záujem, musel konať a rozhodovať nestranne, neohroziť dôveru v objektívnosť verejnej služby,
- zachovávať mlčanlivosť, a to aj po skončení pracovného pomeru,
- v súvislosti s verejnou službou mal zakázané prijímať dary alebo iné výhody,
- musel sa vyvarovať stretom verejného záujmu s osobnými záujmami,
- nesmel zneužívať informácie vo vlastný prospech alebo v prospech niekoho iného.
Zamestnanec vo verejnej službe mal právo a možnosť:
- stať sa za rovnakých podmienok zamestnancom verejnej služby, bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie podľa pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, veku, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného a sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia,
- práva vymedzené týmto zákonom sa zaručovali rovnako všetkým zamestnancom verejnej služby,
- na základe kolektívnej dohody bolo umožnené napr. skrátenie pracovného času bez zníženia platby, prípadne predĺženie dovolenky; zvýšenie stupníc platových taríf, predĺženie výpovednej lehoty, zvýšenie odstupného a odchodného, tiež dojednanie výšky príspevku zamestnávateľa na doplnkové dôchodkové poistenie a pravidiel tvorby sociálneho fondu,
- v kolektívnej zmluve bolo možno upravovať platové záležitosti a ostatné nároky, avšak, len v rozsahu ustanovenom v tomto zákone
Pracovný pomer podľa zákona[8] vo verejnej službe bolo možné založiť len so zamestnancom, ktorý bol:
- spôsobilý na právne úkony, bezúhonný, spĺňal kvalifikačné predpoklady, zdravotne spôsobilý a zložil predpísaný sľub. (Výnimku v požiadavke bezúhonnosti bolo možno uplatniť u manuálnych pracovníkov.) Ak splnil predpoklady a zložil sľub stal sa zamestnancom verejnej služby.
Zamestnancovi rozpočtovej a niektorých ďalších organizácií, ktorý mal udelenú výnimku z plnenia kvalifikačného predpokladu vzdelania, zostala táto výnimka zachovaná; to platilo aj na výnimku z plnenia osobitného kvalifikačného predpokladu.
Tu však treba uviesť, že v prípade zamestnanca obecnej polície, táto výnimka bola obmedzená.
Zamestnávateľ bol povinný odo dňa platnosti zákona zaradiť zamestnanca do platovej triedy, určiť mu započítanú prax a tarifný plat. Zamestnávateľ musel vydať vlastný pracovný poriadok po odsúhlasení príslušného odborového orgánu.
Podľa jednej z posledných noviel[9] v súčasnosti platného zákona o výkone prác vo verejnom záujme, ktorý nahradil vyššie uvádzaný zákon o verejnej službe došlo k nepodstatnej zmene, ak berieme v úvahu hľadisko, zmien, ktoré sa dotýkajú priamo príslušníkov obecnej polície. Skúsime toto tvrdenie sčasti vyjadriť na vzájomnej komparácii znení uvádzaných právnych predpisov.
Poslednou novelou vo svojich ustanoveniach pojem,, vykonávanie verejnej služby“ bol a je nahradený pojmom ,,verejný záujem“, ktorý zákon definuje ako ,, záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo väčšine občanov.“[10] Ak porovnáme obidva pojmy, zhodnosť nájdeme v skutočnosti, že pôjde o vykonávanie ,,služby verejnosti.“ Čo značí, že zo zreteľom, na skutočnosť, že aké úlohy príslušníci obecnej polície plnia, či vykonávajú činnosti, podstatu, je možné odvodiť od ich cieľa, ktorým je služba verejnosti, prezentujúca sa v plnení služobných činností, a to ,,vo mene“ a ,,pre“ verejný záujem.
Zákon o výkone prác vo verejnom záujme sa vzťahuje na zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme, ktorí vlastne vykonávajú verejnú službu vo vzťahu k zamestnávateľom, ktorými sú okrem iných aj štátne orgány, obce, vyššie územné celky a právnické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. V tomto ponímaní a zároveň ako to vyplýva aj z ustanovení zákona o výkone prác vo verejnom záujme, je zrejmé, že práva a povinností zamestnancov (príslušníkov obecnej polície) obci sa budú spravovať týmto zákonom, okrem zamestnancov obci, ktorí vykonávajú pracovné činnosti svojim charakterom považované za remeselné, manuálne a manipulačné s prevahou fyzickej práce.
,,Právna regulácia pracovných vzťahov v obecnej samospráve je rozdielne upravená, hlavne v závislosti od toho, či ide o voleného funkcionára, alebo zamestnanca obce.“[11]
(2.časť)
Pracovnoprávne postavenie príslušníkov obecnej polície
Pracovnoprávny status (príslušníkov) obecnej polície je upravený v zák. SNR č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii. Podľa §-u 5 tohto zákona obecnú políciu tvoria jej príslušníci, ktorí sú zamestnancami obce.
Iba obec, ako právnická osoba má postavenie zamestnávateľa, vo vzťahu k príslušníkom obecnej polície. Z uvedeného vyplýva, že ide o existenciu pracovnoprávneho vzťahu, v ktorom príslušníci vystupujú ako zamestnanci obce (nie útvaru obecnej polície) a obec vystupuje ako zamestnávateľ. Ako zamestnanci obce v pracovnoprávnych vzťahoch podliehajú právomoci starostu obce, ktorý má ako jediný a výlučné právo, na návrh náčelníka, uzatvárať pracovné zmluvy a rozhodovať o ich pracovnoprávnych nárokoch.
Ak hovoríme o pracovnoprávnom vzťahu vychádzame zo skutočnosti, že v súčasnosti je pracovný pomer jediným, v tomto prípade typickým základným pracovnoprávnym vzťahom, ktorým si príslušník obecnej polície (ako občan) prostredníctvom tohto vzťahu realizuje nielen svoje ústavné právo na prácu, ale aj celý rad sociálnych práv.
Pracovnoprávne postavenie náčelníka obecnej polície
Pracovnoprávne postavenie náčelníka obecnej polície je upravené v zák. SNR č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov, kde jeho vymenovanie a odvolanie prichádza do úvahy iba obecným zastupiteľstvom po predchádzajúcom návrhu starostu obce.
Úlohou náčelníka je riadiť činnosť príslušníkov obecnej polície na základe pokynov, rozhodnutí a požiadaviek starostu obce, ako aj úloh vyplývajúcich z uznesení obecného zastupiteľstva.
Takéto pracovnoprávne postavenie vyplýva z platnej právnej úpravy, čo v súvislosti s vykonávaním tejto funkcie, sa môže javiť ako problematické napr. pri vymenovávaní resp. obsadzovaní tejto funkcie a následne trvania, či priebehu výkonu tejto funkcie. Súčasná právna úprava v nedostatočnej miere rieši resp. nerieši vôbec aj iné aspekty výkonu tejto funkcie, pričom stále náčelník vystupuje, obdobne, ako aj príslušníci vo vzťahu k obci v pozícii zamestnanca obce. V prípade existencie vzájomnej dohody medzi obcami, by existovali vážne rozpory napr. v oblasti riadenia, či plnenia úloh a samotnej zodpovednosti za ich realizáciu.
Z uvedeného vyplýva, že v prípade zodpovednosti náčelník zodpovedá priamo starostovi, ktorý ako štatutárny orgán obce, v prípade porušenia povinností, podáva návrh na odvolanie obecnému zastupiteľstvu, ktorého buď náčelníka odvolá alebo nie. Problematickým sa javí aj vymenovanie do funkcie, ktoré je prvým predpokladom, aby realizáciu funkcie v pracovnom pomere, na základe pracovnej zmluvy vykonával resp. zastával príslušník, ktorý bol obsadený na funkciu na základe výberového konania, ktoré by malo pred jeho vymenovaním predchádzať. Už samotná voľba kritérií, podmienok výberového konania, by mala byť zárukou vhodného výberu (kvalifikačné predpoklady) uchádzačov, keď vo väčšine prípadov sú podmienky často nevyhovujúce či javia sa ako diskriminujúce, najmä uchádzačom z radov príslušníkov obecnej polície (napr. podmienka praxe v riadení 5 rokov u ozbrojených zborov). V takomto prípade, ak uchádzačom je príslušník obecnej polície s praxou cca 10 -15 rokov, absolventom špecializovaného vzdelania (VŠ) bude vo výberovom konaní prakticky v nevýhode i napriek tomu, že to nemusí byť v rozpore zo zásadou rovnakého zaobchádzania, čo fakticky znemožní jeho následný rast či ďalšie pracovné zaradenie, postup vo vzťahu k iným uchádzačom (napr. z radov bývalých funkcionárov PZ a pod.).
Obecný policajt ako verejný činiteľ
Obecnú políciu tvoria príslušníci obecnej polície, ktorí sú zamestnancami obce. Pri plnení úloh majú postavenie verejného činiteľa.[12]
„Zamestnanci obecnej polície sú pracovníci verejnej správy (sú v pracovnom pomere k obci) a majú postavenie verejného činiteľa. V praxi to znamená, že požívajú právnu ochranu poskytovanú verejným činiteľom, no zároveň sa aj na nich vzťahuje trestnoprávna zodpovednosť.“[13]
Toto osobitné postavenie im priznáva zákon o obecnej polícii, ale zákonodarcom priznané postavenie im vyplýva aj z tej časti ustanovenia §-u 128 Trestného zákona, v zmysle ktorého je verejným činiteľom zamestnanec orgánu štátnej správy, územnej samosprávy, ak sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Príslušníci obecnej polície napĺňajú znenie ustanovenia tým, že sú zamestnancami územnej samosprávy.
Vhodné je uviesť, že pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa podľa jednotlivých ustanovení vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou.[14]
(pokračovanie nabudúce)
[1] BARANCOVÁ, H., SCHRONK, R.: Pracovné právo, s. 98.
[2] V pracovnoprávnych vzťahoch rozoznávame tieto subjekty:
- Zamestnávateľa ( ,,zamestnávateľské subjekty“ )
- Zamestnanca ( FO, ktorá má pracovný pomer k zamestnávateľovi)
- Organizácie zamestnávateľov
- Odborové zväzy
- Orgány odborových organizácii
- Štát
-
[3] (z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, z Dohovorov Medzinárodnej organizácie práce, z práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie, atď.)
[4] Zákon č. 313/2001 Z. z . o verejnej službe
[5] Pozri zdroj www.civil.gov.sk/archiv/CASOPIS/2001/1112zc.html
[6] Zákon č. 313/2001 Z. z . o verejnej službe
[7] Pozri zdroj WWW. civil.gov.sk/archiv/CASOPIS/2001/1112zc.html
[8] Zákon č. 313/2001 Z. z . o verejnej službe
[9] Zákon č. 490/2008 Z. z. ktorým sa dopĺňa zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone prác vo verejnom záujme
[10] Zákon č. 490/2008 Z. z. ktorým sa dopĺňa zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone prác vo verejnom záujme
[11] THURZOVÁ, M.: Riadenie obcí. Pracovné vzťahy v obecnej samospráve, s. 2.
[12] Zákon č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov, § 5 ods. 1.
[13] UHRÍN, S., SELINGER, P.: Bezpečnostné služby, s. 75.
[14] Zákon č. 300/2005 Z. z. (trestný zákon) v znení neskorších predpisov, § 128.